/ +421 2 5010 6700 Po – Pi: 8.00 – 18.00 hod.

Na šálke kávy s našou tureckou prekladateľkou

LEXIKA Ciferník25.05.2015 Obláčik0 Naši prekladatelia
Prekladateľka Karima

Turecký jazyk je živý už mnoho storočí a v čase najväčšej slávy Osmanskej ríše znel od Viedne až po dnešnú Arábiu či Egypt. Dnes ním hovoria nielen obyvatelia Tureckej republiky, ale aj mnohé menšiny v Nemecku, Austrálii, Kanade či na Hondurase – dokopy sa počet používateľov odhaduje na 70 miliónov ľudí. Jazykovedci zaraďujú turečtinu medzi turkické jazyky, a tie zase do altajskej jazykovej rodiny, ku ktorým je občas priradená aj mongolčina či kórejčina. Veria totiž, že turečtinu priniesli nomádi zo Severnej Sibíri, z pohoria Altaj, ktorí sa postupne rozptýlili po území Centrálnej a Malej Ázie. Aj preto jej porozumejú aj obyvatelia Kazachstanu, Uzbekistanu či Azerbajdžanu.

Až do roku 1928 sa na zápis jazyka používalo arabské písmo, no prvý prezident demokratickej Tureckej republiky, Mustafa Kemal Atatürk, vydal nariadenie, ktorým ho vystriedala latinka. Okrem jazykovedcov preto dnes nájdete len málo ľudí, ktorí dokážu prečítať turečtinu písanú arabským písmom. Najmä vďaka územnému rozsahu Osmanskej ríše, a teda aj kontaktu turečtiny s inými jazykmi, však prevzala mnoho slov napríklad z arabčiny, perzštiny či európskych jazykov. Rovnako ich aj ovplyvňovala. Len tak pre zaujímavosť, vedeli ste, že fazuľa sa po turecky povie fasulye?

Viac nám o tomto, pre nás pomerne exotickom jazyku, povie mladá prekladateľka Karima, ktorá žije v európskej časti Istanbulu. Študovala v Ankare a okrem toho, že sa venuje práci prekladateľky z turečtiny do angličtiny a naopak, rada po Istanbule sprevádza svojich zahraničných známych a nedá dopustiť na pravú tureckú kávu.

Čo je podľa teba najtypickejším znakom tureckého jazyka, respektíve znakom, ktorý ho odlišuje od európskych jazykov?

Určite najvýraznejšou odlišnosťou je spôsob tvorenia slov v turečtine – tzv. aglutináciou, čiže akýmsi zhlukovaním. To znamená, že ku koreňu slova sa pridávajú predpony a prípony, ktoré určujú napríklad osobu alebo iné gramatické kategórie, ale môžu sa k nemu pridávať aj celé slová. Napríklad, ak by sme chceli povedať: „Som zo Slovenska“, použijeme na to jedno slovo: „Slovakyalıyım“, pričom Slovakya znamená Slovensko a lı-y-ım vyjadruje „ja som z“.

Trochu iný prípad je pri prídavných menách a príslovkách, tam sa môžu používať aj slovné prípony či predpony na zintenzívnenie ich charakteru. Napríklad slovo sımsıcak, ktoré vzniklo použitím prípony sım, by sme mohli preložiť ako „vriaco-horúci“, čo vo väčšine jazykov nedáva zmysel, lebo je to zdvojenie tej istej vlastnosti. Nuž, ale presne preto sa v turečtine môžeme zabávať skladaním extrémne dlhých slov.

Tak schválne – aké je najdlhšie turecké slovo?

Za najdlhšie sa už niekoľko rokov označuje slovo, ktoré tvorí neuveriteľných 70 písmen: „muvaffakiyetsizleştiricileştiriveremeyebileceklerimizdenmişsinizcesine“. V preklade znamená približne „ako keby ste boli jedným z tých, ktorých nemôžeme jednoducho spraviť tvorcom tých neúspešných“.

Trochu smiešne, však? To je veľmi často aj problém pri mojej práci. Aglutinácia je síce do istej miery zábavná, ale často nezmyselná, teda minimálne z pohľadu ostatných jazykov, a niektoré takto zložené slová je naozaj ťažké preložiť tak, aby dávali zmysel. Ešte počas existencie Česko-slovenska sa napríklad často ako najdlhšie slovo udávalo „Çekoslovakyalılaştıramayacaklarımızdanmısınız“, ktoré znamenalo niečo v zmysle „myslím, že ste jedným z tých ľudí, ktorých by sme nemohli zmeniť na Čechoslováka“. Z gramatického hľadiska je síce vytvorené správne, dokonca ho môžeme ešte predĺžiť, ak za „Çekoslovakya“ dosadíme dlhší názov. Ale či ho reálne môžeme použiť, je otázne.

Existujú pre zmenu nejaké podobné znaky turečtiny s európskymi jazykmi?

S francúzštinou a niektorými ďalšími jazykmi má napríklad podobné používanie formálneho oslovovania neznámych ľudí. Teda na rozdiel od angličtiny, z ktorej prekladám, pretože v tej sa tak zreteľne neodlišuje. Aj keď, ak navštívite Turecko ako turisti, zistíte, že predavači a mladšia generácia od tohto pravidla upúšťajú. Čo je ale veľmi dôležité – pri oslovovaní sa v Turecku patrí používať tituly, a teraz nemyslím len tie akademické. Oslovovať či predstavovať ľudí len menami sa považuje za neslušné, najmä, ak ide o niekoho zo staršej generácie. Takže je naozaj lepšie preháňať a povedať, že toto je teta Lale, toto je strýko Ahmed, toto je starší brat, toto bratranec z druhého kolena, toto kamarát mojej kamarátky... Hoci je to úsmevné, je asi lepšie nepovedať meno ako titul.

A ešte k tej podobnosti, ku ktorej som toho vlastne veľa nepovedala, existuje množstvo prevzatých slov, ale aj takých, ktoré sa z turečtiny rozšírili do iných jazykov.

Vedela by si nám uviesť zopár príkladov?

Z angličtiny sme prebrali množstvo technických výrazov, ktoré sme len upravili do tureckého prepisu – napríklad dizayn (design), kokpit (cockpit) či kampüs (campus). Z francúzštiny sme takto prebrali slová často aj s podobnou či úplne rovnakou výslovnosťou – sinema (cinéma) či pantolon (pantalon – nohavice). Z turečtiny sa zase v angličtine „uchytili“ slová kiosk (köşk), kayak (kayık) či názvy jedál – baklava, doner či shish kebab alebo yogurt.

Okrem už spomenutých zložených slov, čo je pre teba najväčšou výzvou pri preklade z turečtiny do angličtiny a naopak?

Turecký jazyk nepozná mužský a ženský rod pri podstatných menách, takže okrem špeciálnych slovných dvojíc typu matka/otec či dievča/chlapec ho musím vyčítať z kontextu. Rovnako aj zámená on/ona/ono vyjadruje len jeden tvar – „o“. Vďaka používaniu prípon a predpôn tiež existujú slová, ktoré vyzerajú identicky a odlišujú sa len výslovnosťou, takže pri písomnom preklade sa opäť musím spoliehať na kontext. Napríklad „karın“ môže vzhľadom na slovotvorný základ pomenovávať sneh, žalúdok a dokonca aj manželku.

Hovorila si, že rada sprevádzaš zahraničných priateľov po Istanbule. S čím mávajú najväčšie problémy, keď sa snažia hovoriť po turecky?

Keďže pracujem s anglickými prekladmi, mám veľa priateľov v anglicky hovoriacich krajinách. Práve oni majú často problém s tureckou výslovnosťou, lebo nedokážu spracovať dve základné pravidlá. Čiže – každé písmeno v slove sa číta a každému priraďujeme osobitý zvuk. Azda najväčší problém robí hláska h, o ktorej si z nejakého dôvodu všetci myslia, že sa v turečtine nečíta, respektíve ju nemá. Nuž, číta sa a to vždy. Niekedy je preto umenie naučiť ich správne vysloviť už i pozdrav „merhabā”.

Dáš nám nejaký tip alebo jazykolam, aby sme si prípadne tú výslovnosť mohli precvičiť?

Veľmi známym a nie práve jednoduchým jazykolamom je tento: “Bir berber bir berbere gel berber beraber Berberistan’da bir berber dükkanı açalım demiş.“ Znamená: „Holič povedal inému holičoviˏpoď, holič, založíme si spoločné holičstvo v Barberistane“. S holičskými ponukami teda v Turecku opatrne.

 

Páči sa vám čo píšeme?
Povedzte to ďalej!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *