Na šálke kávy s naším španielskym prekladateľom
LEXIKA 07.01.2016 Naši prekladatelia Čas čítania: 5 min.Španielsky jazyk, nazývaný aj kastílska španielčina, je jedným z najväčších prínosov Španielska do svetového kultúrneho dedičstva. Podľa mnohých zdrojov je druhým najrozšírenejším na svete, pričom je oficiálnym v 21 krajinách sveta. Okrem ľudí, pre ktorých je rodnou rečou, ho ovládajú milióny jazykových nadšencov po celom svete. Takže: ¿Hablas español?
Španielčina, rovnako ako portugalčina, patrí medzi ibero-románske jazyky. Vyvinula sa z latinčiny, ktorú používal bežný ľud, a pretrvala (ešte v latinskej podobe) nielen vizigótske nájazdy, ale aj obsadenie Pyrenejského polostrova moslimskými Maurmi. Vďaka tomu, rovnako ako vďaka neskorším moreplaveckým objavom a výbojom, bola jej slovná zásoba od samotného počiatku ovplyvňovaná prítomnosťou iných jazykov: baskickým, arabským či aztéckou jazykovou skupinou Nahuatl.
V súčasnosti je oficiálnym jazykom mnohých medzinárodných organizácií, vrátane Organizácie spojených národov či Európskej únie, a jedným z najpopulárnejších predmetov v rámci jazykových štúdií.
O tom, prečo sa španielčina nazýva aj kastílčina, alebo prečo existuje obrátený výkričník a otáznik, sme sa pri šálke kávy porozprávali s naším španielskym prekladateľom Josém. Tento madridský rodák precestoval veľkú časť sveta a časť svojich štúdií absolvoval v Spojených štátoch amerických – aj preto sa primárne venuje prekladom z a do angličtiny. Dnes však žije opäť vo svojom rodnom meste, kde ho môžete stretnúť v metre alebo kaviarni, zahĺbeného do cudzojazyčnej knihy: plynule totiž ovláda aj francúžštinu a taliančinu.
Tvoja rodná reč sa nazýva španielčina – español, no označuje sa aj názvom kastílčina – castellano. K nemu inklinujú najmä obyvatelia Južnej Ameriky. Ktoré pomenovanie je správne? Je medzi nimi nejaký rozdiel?
Podľa mňa sú správne obe, i keď niektorí lingvisti majú iný názor. Táto „problematika” používania jedného či druhého označenia súvisí s historickým vývojom: štandardizovaná španielčina sa totiž vyvinula z kastílskeho dialektu. Počas obdobia, kedy veľká časť Pyrenejského polostrova patrila arabsky hovoriacim Maurom, tu pretrvávali viaceré kresťanské kráľovstvá, v ktorých sa hovorilo dialektmi vyvinutými z latinčiny.
V 13. storočí kastílsky kráľ Alfonso X. zoskupil vzdelancov v snahe ukotviť a presadiť kastílsky dialekt: istým spôsobom to bola súčasť kultúrnej a politickej Reconquisty, snahy o získanie maurského, čiže moslimského územia. Kastílčina sa začala používať v oficiálnych spisoch, prekladoch, dekrétoch… Sám Alfonso X. v nej písaval poéziu. Aj to je jeden z (mnohých) dôvodov, prečo mu patrí prívlastok Múdry. Neskôr sa kastílsky dialekt rozšíril a stal sa oficiálnym jazykom kráľovstva Izabely Kastílskej, ktorá vyslala Krištofa Kolumba hľadať západnú cestu do Indie… a zvyšok už poznáme.
Keď teda hovoríme o kastílčine, pre niektorých je to len pomenovanie historického jazyka či dialektu. Na území Španielska sa však aj dnes hovorí viacerými jazykmi, preto má podľa mňa tento názov význam aj dnes – je totiž apolitický. Asi aj preto je často používaný v štátoch Južnej Ameriky. Ak však hovoríme v širších jazykových súvislostiach, nevidím dôvod, prečo by sa pomenovanie španielčina nemalo používať. Ideálne je využiť kompromis a hovoriť o kastílskej španielčine.
Ktorými inými jazykmi sa dorozumievajú obyvatelia Španielska?
Kastílskou španielčinou hovorí veľká časť obyvateľstva, myslím, že to bude nejakých 75 %. Druhým najrozšírenejším jazykom je katalánčina, ktorou sa hovorí nielen v Katalánsku, ale aj na Baleárskych ostrovoch, čiže Malorke, Menorce a ďalších. Potom sú tu ešte menej rozšírené jazyky: galíjsky, aragonský, astúrijský… Všetky sú podobné kastílskej španielčine. Zaujímavou výnimkou je preto baskický jazyk, nazývaný Euskura, ktorý je oficiálnym jazykom v Baskicku, no hovorí sa ním aj v niektorých častiach južného Francúzska.
Mňa osobne celkom fascinuje, hoci ho neovládam. Jeho pôvod ešte stále nikto neobjasnil, i keď existuje viacero teórií o jeho vzniku. Zároveň tiež patrí medzi najstaršie dodnes používané jazyky na svete. Na území Španielska sa vyskytuje minimálne rovnako dlho ako kastílčina. Dokonca aj prvý zachovaný kastílsky text z 10. storočia, Código emilianese, bol v tom istom čase prepísaný aj do baskičtiny.
V minulosti ovplyvňovali španielčinu viaceré jazyky a jedným z nich bola arabčina. Ako sa tento vplyv prejavil? Alebo ešte stále prejavuje?
Prejavuje sa, samozrejme, aj dnes – najmä v slovnej zásobe. Mauri pôsobili na španielskom území celé stáročia, hlavne v čase, keď sa španielčina ešte len formovala. Myslím, že jej vplyv je porovnateľný s vplyvom latinčiny. Aj Terminátorom preslávené „Hasta la vista, baby” (Zbohom, zlatko), napríklad čiastočne vzniklo vďaka arabčine. Hasta (do, až do, dokonca, dokým) totiž pochádza z arabského hata.
Ďalej slová začínajúce na a- či al- sú väčšinou arabského pôvodu: alfombra (koberec), ázucar (cukor) či aceite (olej), rovnako ako názvy miest: Almería, Albaraccín, Alicante… Aj názov známej turistickej locality Alhambra pochádza z arabčiny.
Arabi boli vzdelaní a ich kultúra vyspelá, preto mnoho slov preniklo do medicínskeho či vedeckého prostredia: algebra (algebra), álcali (alkalický), alquimia (alchýmia). Koniec koncov, tieto a mnohé iné slová neprenikli len do španielčiny, arabského pôvodu je napríklad aj café (káva), cero (nula, po anglicky zero)…
Zaujímavým fenoménom, ktorý sa mimo španielčiny nevyskytuje, je obrátený otáznik (prípadne výkričník) pred začiatkom vety či slova. Ako a kedy sa používa?
Obrátený otáznik a výkričník (¿ a ¡) sú súčasťou jednej z jazykových reforiem, ktoré presadila Španielska kráľovská akadémia (Real Academia Española). Mimo kastílskej španielčiny ho používa iba zopár ďalších jazykov pôsobiacich na území Španielska. Obe znamienka uľahčujú čítanie textu – čitateľ totiž vopred rozlíši, že ide o otázku a nie oznamovaciu vetu.
Na základe vetnej stavby je totiž v španielčine problematické ihneď zistiť, či ide o opytovaciu vetu, ak práve nezačína slovami qué (čo) alebo cómo (ako). Pri ich používaní je dôležité mať na pamäti, že sa píšu na začiatku otázky alebo zvolania. To síce znie ako samozrejmosť, lenže... Ide o to, že ak je otázka súčasťou dlhšej vety, obrátený otáznik sa nepíše na začiatku vety, ale až pred prvým slovom tej časti, ktorá otázku tvorí. Napríklad: „José, ¿adónde vas?” (José, kam ideš?).
Otáznik na konci vety však zostáva vždy, aj keď je za slovami, ktoré už súčasťou otázky nie sú: „¿Adónde vas, José?” (Kam ideš, José?) V prípade zvolania sa tiež dá rozlíšiť jeho „intenzita” – jednoducho stačí zvýšiť počet výkričníkov. Ak vás napríklad rozčúli politik v televízii, môžete mu poslať email v znení: ¡¡¡Idiota!!! (Hlupák!!!). I keď si ho asi neprečíta…
Počas svojho štúdia si určitý čas strávil v Spojených štátoch amerických, kde je španielsky hovoriaca komunita pomerne silná, no v médiách často negatívne prezentovaná. Aký je tu vzťah medzi angličtinou a španielčinou?
Áno, vykresľovanie juhoamerických komunít tamojšími médiami ma dosť nepríjemne zaskočilo. Často sa tvária, že španielčina sa tu začala objavovať a šíriť len nedávno, počas minulého či predminulého storočia. Samozrejme, počet hispánskych imigrantov vzrástol počas uplynulých desaťročí, no španielsky hovoriace komunity tu pôsobili ešte pred príchodom anglických kolonizátorov. To mnohí netušia, hoci je to celkom logické, keďže Španieli kolonizovali americké územie vo väčšom rozsahu omnoho skôr.
Preto je aj celkom hlúpe myslieť si, že zrazu španielčina vytlačí angličtinu: tieto jazyky spolu koexistovali po stáročia. Američania pritom, minimálne v gastronómii, používajú španielske slová oveľa častejšie, ako si myslia: burrito, enchilada, fajita, margarita… Alebo len anglické tomato (paradajka), ktoré pochádza zo španielskeho tomate, a to zase z aztéckeho tomatl. Nechápem, prečo by tieto jazyky vedľa seba nemohli v mieri existovať aj naďalej…
Nielen pri našom rozhovore sme si všimli, že neodmysliteľnou súčasťou španielskej komunikácie je gestikulácia. Vysvetlil by si nám význam niektorých gest?
Veru áno, my južanské národy sme tým asi povestné 🙂 Pri rozhovoroch v južnej časti Európy či v Južnej Amerike sú gestá využívané nielen na umocnenie verbálneho prejavu, ale často aj na úplnú náhradu slov. U nás sa medzi známymi často využíva gesto dôvery, ktoré hovorí „Te lo juro” (Prisahám.): ten, kto prisahá či sľubuje, schová palec v zovretej pästi, priblíži ju k svojim ústam a pobozká palec. Potom ruku vystrie a palec vztýči smerom k človeku, pre ktorého je gesto určené.
Existuje však aj mnoho negatívnych gest. Napríklad poklepanie ľavého lakťa pravou rukou značí, že je niekto lakomý. Alebo všeobecne známe „rock´n´rollové” gesto – vztýčený malíček a ukazovák – znamená v Španielsku niečo úplne iné. Ak ho totiž niekto ukáže mužovi, hovorí mu, že jeho manželka či partnerka je mu neverná.
Sme tím ľudí s vášňou pre jazyky. Naším poslaním je pomáhať ľuďom komunikovať a navzájom sa dorozumieť. Už od roku 1993 pomáhame našim klientom napredovať.
Povedzte to ďalej!
Dobrý deň,
prečítala som si zopár článov z vášho blogu, zaujali ma, a tak by som v ich čítaní rada pokračovala aj nadalej a pravideľne.
Vďaka za Vašu prácu!
Martina